(Pastiersky list Banskobystrickej diecézy)

Drahí bratia a sestry, srdečne vás všetkých pozdravujem!

Prežívame mimoriadnu situáciu doma i vo svete vyvolanú veľkou epidémiou. Táto vážna situácia sa mení zo dňa na deň, z týždňa na týždeň a predstavuje istý obraz pozemskej nestálosti a pominuteľnosti. Prosím, skúsme práve v tejto neľahkej chvíli, nakoľko sa to len dá, obrátiť svoju pozornosť na veľkú nemeniteľnú pravdu a pevnú istotu kresťanov – na Pánovo zmŕtvychvstanie.

Dobre viete, že čím je človek zrelší a starší, tým radšej a častejšie spomína. Ja si rád spomínam na kňaza verbistu, pátra Emila, ktorý roky účinkoval v Trenčíne a bol veľmi dobrým obhajcom kresťanskej viery. Neraz som ho počul, ako úspešne oponoval viacerým rečníkom. Spomínam si, ako ho jeden mladý dôstojník armády konfrontoval s tvrdením, že kresťanstvo nie je ničím výnimočné, že na svete je veľa rôznych „ľudových povier“ a množstvo rôznych zakladateľov náboženstiev, tak nech s tým svojím Kristom dá pokoj.

Páter Emil sa ho napokon spýtal: „Prosím Vás, a tí zakladatelia rôznych vier, o ktorých Vy hovoríte, vstali z mŕtvych?“ „O tom neviem,“ povedal dôstojník. „A ja viem, že Ježiš Kristus slávne z mŕtvych vstal!“, dodal páter Emil.

Argumentácia spomínaného pátra Emila nie je nová, ona odzrkadľuje náuku apoštola národov sv. Pavla z Prvého listu Korinťanom: „Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera… Sme falošnými Božími svedkami… Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, … potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení… Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých. Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka aj zmŕtvychvstanie: Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi“ (por. 1 Kor 15, 13-22).

Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista bolo a navždy ostane kľúčovou udalosťou kresťanstva. Pán Boh vzkriesil Ježiša Krista z mŕtvych v nedeľu nadránom, na tretí deň po jeho ukrižovaní a pochovaní (čo sa stalo v piatok). V živote kresťana a v kresťanskej teológii sú smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista najdôležitejšími udalosťami, ktoré sú pripomínané práve slávením Veľkej noci.

Texty Nového zákona neobsahujú žiadne priame opisy samotného momentu vzkriesenia. Ponúkajú však dva druhy opisov očitých svedkov: zjavenia Ježiša rôznym ľuďom a opisy prázdneho hrobu. Práve títo ľudia, ktorí videli zmŕtvychvstalého, sa potom stali na celý život vytrvalými svedkami zázračnej udalosti Kristovho vzkriesenia. Ich osobná zmena, ich nové životné zameranie práve na „toto svedectvo“ (por. Sk 1, 22; 10, 41), sa stalo – napriek veľkému prenasledovaniu – zmyslom ich života.

Dnes žijeme vo svete, ktorý si chce všetko zmyslovo overiť. Aj takémuto zmýšľaniu vyšiel Pán Boh v ústrety. Istým príkladom prelínania sa učenia o zmŕtvychvstaní s kresťanskými relikviami je Turínske plátno, zázračný obraz ľudského tela. Súčasné meno plátna je odvodené od talianskeho mesta Turín, kde je táto relikvia od roku 1578  starostlivo uchovávaná.

Nielen kresťanskí autori vyhlasujú, že telo, ktoré bolo do plátna zavinuté, nie je iba ľudské, ale je aj božské a že obraz na plátne bol zázračne vytvorený v momente vzkriesenia. Svätý pápež Pavol VI. tvrdil, že „plátno je nádherným dokumentom Ježišovho ukrižovania, smrti a zmŕtvychvstania, napísaného pre nás v listoch krvi“. Spisovateľ Antonio Cassanelli v knihe The Holy Shroud (Svätý závoj; z roku 2002) tvrdí, že plátno je úmyselným božským záznamom o piatich stupňoch umučenia Krista Pána vytvorené v momente jeho vzkriesenia. Nedávno potvrdil tento pohľad aj plastický chirurg prof. Bernardo Hontanilla z kliniky Navarrskej univerzity (Španielsko), čo zverejnili aj naše Katolícke noviny (č. 9/2020 z 1.3.2020). Profesor Hontanilla tvrdí, že muž zavinutý v plátne robí pohyb osoby, „ktorá sa snaží vstať“. Profesor vie túto tézu aj vedecky doložiť.

Turínske plátno (tal. sacra sindone z gr. sindón – rubáš) je ľanová plachta rozmerov 4,36 × 1,1 m, vážiaca 2,5 kg. Na plátne sa nachádzajú doposiaľ vedecky nevysvetliteľný obraz – odtlačky a škvrny. Podľa tradície ide o ľanové plátno, do ktorého Jozef z Arimatey a Nikodém zabalili telo umučeného Ježiša Krista krátko po tom, ako ho zložili z kríža (por. Jn 19, 38n).

Obojstranné škvrny na plátne (spredu i zozadu) sú tajomný odtlačok tváre a tela mŕtveho muža s ranami po bičovaní; na rukách i nohách má rany po ukrižovaní. Charakteristika a umiestnenie rán presne zodpovedá opisom z evanjelií. Plátno je utkané z ľanovej priadze dobrej kvality; použitý je vzácny jedličkový steh tri na jeden, ktorý bol veľmi drahý (veď plátno kúpil bohatý človek Jozef z Arimatey, por. Mt 27, 57-59). Starobylosť plátna je viacnásobne doložená, jednak početnými peľovými zrnkami, ktoré sa vyskytovali pred 2000 rokmi len v Palestíne; ďalej stopami po indickej bavlne, ktorá ostala po predchádzajúcej práci na krosnách (túto bavlnu v stredovekej Európe nepoznali); ako aj jedinečným odtlačkom mince leptónu na pravom oku muža, ktorý sa razil v rokoch 29 – 30 po Kr. Vtedy bol u Židov zvyk klásť zomrelým na oči mince. Fakt, že odtlačok mince leptónu na pravom oku je aj s chyborazbou z roku 29, takmer úplne vylučuje nejaký stredoveký podvod, lebo táto emisia chybných mincí bola veľmi vzácna a dlho v Európe nepoznaná.

Skúmanie plátna uhlíkovou metódou v roku 1988 bolo, žiaľ, vedecky nedôsledné a tendenčne zmanipulované, čo v rokoch 2000 a 2002 potvrdili nezávislé vedecké tímy. Preto podnes sú pôvod látky a jej nevysvetliteľný obraz predmetom intenzívnych debát teológov, historikov a iných výskumníkov.

Aj keď pre niekoho môže byť Turínske plátno „smerovníkom k Ježišovmu zmŕtvychvstaniu“, tradícia Cirkvi kladie väčší dôraz na „svedkov“ (por. Sk 1, 22; 10, 41). Podľa cirkevnej tradície, každé osobné zasvätenie sa Ježišovi, je dôkazom, že Ježiš žije. Každý nový krst a každé sviatostné rozhrešenie „v mene Ježiša Krista“ je dôkazom, že Ježiš žije. Toto, Cirkev a jej dejiny, hoci neraz plné ľudských slabostí a zlyhaní, sú navždy a pevne oporou našej viery, por. 1 Tim 3, 15: „Cirkev živého Boha je stĺp a opora pravdy.“

Drahí bratia a sestry, pridajme sa k veľkým svedkom Kristovho zmŕtvychvstania aj my, najmä v tejto neľahkej spoločensko-zdravotnej situácii, a to verným prežívaním našej viery – doma a všade, kde sa nachádzame. Dostali sme dar Božieho svetla, žime v ňom!

Vinšujem vám pokojnú a milostiplnú Veľkú noc! Nech sme všetci motivovaní veľkonočnou nádejou na definitívne a šťastné stretnutie sa so zmŕtvychvstalým Kristom. On je naša istota a pravý zmysel i cieľ nášho života.

Všetkých vás zo srdca žehnám!

Mons. Marián Chovanec, biskup

Pastiersky list Banskobystrickej diecézy treba prečítať pri všetkých svätých omšiach na Veľkú noc, dňa 12. apríla 2020, namiesto homílie.

Šírenie koronavírusu prinútilo mnohých na celom svete, aby zostali doma a obmedzili vonkajšie kontakty. To – ako bežnú vec – určitým spôsobom prežívajú aj klauzurované sestry.

Sr. Mary Catharine Perry, dominikánska mníška z USA, ponúka niekoľko rád, ako z tejto situácie možno vyťažiť to najlepšie (sr. Mary píše v prvej osobe).

– Urob si program dňa

Tvoj bežný deň určujú pravidlá dané zvonku. Musíš chytiť vlak, aby si sa dostal včas do práce, v škole máš prestávku v pravidelnom a presne určenom čase. To ti dáva pocit stálosti a rytmus. Teraz, keď si zaseknutý doma, vytvor si program dňa pre seba a svoju rodinu. V kláštore vstávame každý deň v tom istom čase. Máme naplánovaný čas na modlitbu, prácu, jedlo i zábavu. Naše dni idú zvyčajne v pokojnom rytme. Od vás to bude chcieť trochu experimentovania; každá domácnosť je iná a pre mnohých je to prvýkrát, čo strávia dlhší čas spoločne so spolubývajúcimi či rodinou.

– Konaj vedome a maj rád ostatných

Je pochopiteľné, že sa chceme uistiť, či sme my a naši milovaní v poriadku a máme všetko, čo potrebujeme. Ale mali by sme bojovať proti sebectvu. Zavolajte starším z vášho okolia a opýtajte sa ich, ako sa im darí a či niečo nepotrebujú.

– Darujte svoj čas

S rodinou si spolu niečo uvarte a zahrajte si nejaké hry. Mnohí sa boja tohto predlženého času doma, no možno je to dobrá príležitosť, aby sme posilnili rodinné väzby, čo bude mať dopad aj na širšiu komunitu.

Neschovávaj sa pred spolubývajúcimi a nevyhováraj sa, že potrebuješ pracovať. Využi, že ich môžeš lepšie spoznať a uč sa vychutnať si ich prítomnosť. V kláštore, keď zazvoní zvon na modlitbu, prinúti ma to v tej chvíli prestať pracovať a upriamiť pozornosť na to, prečo tu vlastne som. Pripomína mi, že mám prestať robiť to, čo robím (či je to vyrábanie sviečok alebo mydla, služba v našom obchodíku, v záhrade alebo v kuchyni) a mám sa pridať k sestrám. To, čo som robila, nie je zlé, ale niekedy sa zabudnem a som príliš zaneprázdnená.

Kláštor nie je obytný komplex. Sme komunitou, ktorá nie je spolu bezdôvodne. Potrebujeme sa učiť navzájom sa počúvať, odpúšťať si a prijímať sa navzájom.

– Využi tento čas na sebareflexiu a oddych

„Potrebujem dovolenku, aby som sa pozbieral zo svojej dovolenky!“, hovorievajú ľudia. Tak ju máš. Tieto týždne sú tvojou šancou na tichší, jednoduchší život. Každý deň po obede, ja a moje sestry máme 90-minútovú prestávku „prísne silencium“ (prísne mlčanie). Nechodíme po dome, ani sa nerozprávame. Stíšime sa. Čítame, modlíme sa alebo premýšľame. Niekedy sa v tichosti venujeme svojim záľubám. Alebo si zdriemneme.

Ľudia vravia, že túžia po pokoji a tichu. A keď im padne do lona, chytia paniku. Nevedia ako byť sami. Boja sa konfrontovať svojú „tienistú stránku“, tie tvrdé pravdy o sebe samých, ktoré sa im nepáčia. Napĺňajú svoje životy hlukom, aby tak mohli utiecť od svojich emócií. Život sa nemá žiť v náhlivosti. Využite tento čas, aby ste lepšie spoznali samého seba.

– Zastavte sa. Stíšte sa

Máte na výber – buď premrháte tento čas (núteného pobytu doma) a budete frustrovaní alebo si môžete vybrať, a vyťažiť z neho to najlepšie.

Ako to vzniklo?

V dejinách teológie sviatostí nebola ľahká cesta k dnešnému chápaniu sviatostného a duchovného prijímania. Až do 13. storočia sa tieto dva spôsoby, hoci boli známe, chápali ako „súčasne vykonateľné a neoddeliteľné“. Nebolo možné chápať ich ako oddelene (samostatne) vykonateľné. Pod sviatostným prijímaním sa chápalo totiž fyzické prijatie znakov akejkoľvek sviatosti a pod duchovným prijímaním zase či toto fyzické prijatie sviatosti má nejaký účinok na duši a kedy, a aký.

Pri sviatosti Eucharistie to teda znamenalo nasledovné: sviatostné prijímanie Eucharistie = fyzické zjedenie premeneného chleba, či vypitie premeneného vína; duchovné prijímanie = uvedomenie si, Koho Telo a Krv jem či pijem. Na základe duchovného prijímania sa teda rozlišovalo či Eucharistiu prijímam hodne, alebo nehodne; či ju prijímam pre spásu, alebo pre zatratenie. Či som hodným prijatím Eucharistie prehĺbil v sebe milosť posväcujúcu; alebo či som nehodným prijatím spáchal ťažký hriech svätokrádeže a milosť posväcujúcu nadobro stratil. Zmenu priniesol teologický pohľad Tomáša Akvinského, ktorý dokázal, že je možné oddelenie sviatostného a duchovného prijímania. Túto svoju teóriu rozpracoval vo svojom azda najznámejšom diele Teologická suma.

Kľúčovým slovom Tomášovho pohľadu bolo slovo túžba. Podľa Tomáša, túžba dovoľuje prijať účinok budúcej veci, ktorá už pôsobí, hoci ešte nenastala. Dieťa túži po zmrzline, a hoci ju ešte nemá v ruke a nemá na jazyku ešte jej chuť, v duši už prežíva radosť, ktorú mu chuť zmrzliny prináša na duši. Na tomto základe chápania človeka postavil potom Tomáš aj teóriu krstu túžby, ktorá sa stala súčasťou cirkevného učenia (pozri Katechizmus katolíckej cirkvi, bod 1258).

A na rovnakom dokázal Tomáš postaviť i oddelenie sviatostného prijímania Eucharistie od duchovného, čo rovnako Cirkev prijala do svojho učenia. Stalo sa tak na Tridentskom koncile, ktorý definoval tri spôsoby prijatia sviatosti Eucharistie: „Čo do vykonania, naši otcovia správne rozlišovali tri spôsoby prijímania tejto sviatosti. Vskutku vyučovali, že niektorí ho prijímajú výlučne sviatostne, ako hriešnici; iní výlučne duchovne, a to sú tí, ktorí jedia nebeský chlieb aktom túžby, živou vierou činnou skrze lásku (Gal 5, 6), a obsahujú tak jej ovocie a úžitok; tretí ju prijímajú sviatostne a súčasne duchovne (kánon 8), a to sú tí, ktorí najskôr seba skúmajú a pripravujú na pristúpenie v svadobnom odeve k tomuto božskému stolu (porov. Mt 22, 11).“

Čo to je?

Duchovné prijímanie je teda spôsob ako sa spojiť s reálnou prítomnosťou Ježiša Krista prítomného v Eucharistii (aj vtedy keď túto sviatosť nemôžem prijať). Nejde teda o „duchovný spôsob prijatia sviatosti Eucharistie“, ako sa často domnievame, a možno si to v mysli takto nesprávne i predstavujeme. Duchovným prijímaním získavame ovocie a úžitok sviatosti Eucharistie, a nimi sú Kristova prítomnosť v našej duši a Božia milosť.

Môžeme si to vysvetliť aj takto:

– výlučne sviatostné prijatie Eucharistie = prijatie sviatosti (sviatosť je v našej teológii definovaná ako viditeľný znak neviditeľnej Božej milosti), teda znaku!, teda prijatie premeneného chleba, či premeneného vína do našich útrob, bez uvedomenia si čo tento znak znamená a koho prítomnosť mi prináša (takéto prijímanie neprináša žiaden úžitok zo sviatosti, naopak častokrát sa blíži k nehodnému prijímaniu sviatosti!)

– sviatostné a duchovné prijatie Eucharistie = najhodnejší a najužitočnejší spôsob prijatia sviatosti Eucharistie, teda znaku!, ktorý v sebe reálne, skutočne a podstatne nesie Kristovo Telo a Krv, a tak prináša Kristovu prítomnosť do našej duše

 – výlučne duchovné prijímanie = prijatie Kristovej prítomnosti do našej duše, bez prijatia sviatosti, teda znaku!

Duchovné prijímanie má tak byť súčasťou každého sviatostného prijímania, ktoré konáme počas svätej omše, pokiaľ chceme, aby toto sviatostné prijímanie malo aj v nás účinok. No ako vidíme, je možné toto duchovné prijímanie vykonať s úžitkom aj mimo sviatostného prijímania, pokiaľ nám toto nie je umožnené.

Kto môže duchovne prijímať?

Z podstaty duchovného prijímania, ako sme si ju doteraz vysvetlili, je zrejmé, že duchovným prijímaním sa napĺňa naša duša Kristovou prítomnosťou. Z toho je potom aj jasné, kto vlastne môže duchovne prijímať – každý, kto je schopný do svojej duše prijať Krista ako hosťa do domu. Túto schopnosť nemá len človek, ktorý žije v smrteľnom hriechu!

SDLic. Branislav Markovič

Na doplnenie témy: článok v KN 22/2015

(https://old.katolickenoviny.sk/22-2015-duchovne-prijimanie-kto-moze-prijimat/)