Ako to vzniklo?

V dejinách teológie sviatostí nebola ľahká cesta k dnešnému chápaniu sviatostného a duchovného prijímania. Až do 13. storočia sa tieto dva spôsoby, hoci boli známe, chápali ako „súčasne vykonateľné a neoddeliteľné“. Nebolo možné chápať ich ako oddelene (samostatne) vykonateľné. Pod sviatostným prijímaním sa chápalo totiž fyzické prijatie znakov akejkoľvek sviatosti a pod duchovným prijímaním zase či toto fyzické prijatie sviatosti má nejaký účinok na duši a kedy, a aký.

Pri sviatosti Eucharistie to teda znamenalo nasledovné: sviatostné prijímanie Eucharistie = fyzické zjedenie premeneného chleba, či vypitie premeneného vína; duchovné prijímanie = uvedomenie si, Koho Telo a Krv jem či pijem. Na základe duchovného prijímania sa teda rozlišovalo či Eucharistiu prijímam hodne, alebo nehodne; či ju prijímam pre spásu, alebo pre zatratenie. Či som hodným prijatím Eucharistie prehĺbil v sebe milosť posväcujúcu; alebo či som nehodným prijatím spáchal ťažký hriech svätokrádeže a milosť posväcujúcu nadobro stratil. Zmenu priniesol teologický pohľad Tomáša Akvinského, ktorý dokázal, že je možné oddelenie sviatostného a duchovného prijímania. Túto svoju teóriu rozpracoval vo svojom azda najznámejšom diele Teologická suma.

Kľúčovým slovom Tomášovho pohľadu bolo slovo túžba. Podľa Tomáša, túžba dovoľuje prijať účinok budúcej veci, ktorá už pôsobí, hoci ešte nenastala. Dieťa túži po zmrzline, a hoci ju ešte nemá v ruke a nemá na jazyku ešte jej chuť, v duši už prežíva radosť, ktorú mu chuť zmrzliny prináša na duši. Na tomto základe chápania človeka postavil potom Tomáš aj teóriu krstu túžby, ktorá sa stala súčasťou cirkevného učenia (pozri Katechizmus katolíckej cirkvi, bod 1258).

A na rovnakom dokázal Tomáš postaviť i oddelenie sviatostného prijímania Eucharistie od duchovného, čo rovnako Cirkev prijala do svojho učenia. Stalo sa tak na Tridentskom koncile, ktorý definoval tri spôsoby prijatia sviatosti Eucharistie: „Čo do vykonania, naši otcovia správne rozlišovali tri spôsoby prijímania tejto sviatosti. Vskutku vyučovali, že niektorí ho prijímajú výlučne sviatostne, ako hriešnici; iní výlučne duchovne, a to sú tí, ktorí jedia nebeský chlieb aktom túžby, živou vierou činnou skrze lásku (Gal 5, 6), a obsahujú tak jej ovocie a úžitok; tretí ju prijímajú sviatostne a súčasne duchovne (kánon 8), a to sú tí, ktorí najskôr seba skúmajú a pripravujú na pristúpenie v svadobnom odeve k tomuto božskému stolu (porov. Mt 22, 11).“

Čo to je?

Duchovné prijímanie je teda spôsob ako sa spojiť s reálnou prítomnosťou Ježiša Krista prítomného v Eucharistii (aj vtedy keď túto sviatosť nemôžem prijať). Nejde teda o „duchovný spôsob prijatia sviatosti Eucharistie“, ako sa často domnievame, a možno si to v mysli takto nesprávne i predstavujeme. Duchovným prijímaním získavame ovocie a úžitok sviatosti Eucharistie, a nimi sú Kristova prítomnosť v našej duši a Božia milosť.

Môžeme si to vysvetliť aj takto:

– výlučne sviatostné prijatie Eucharistie = prijatie sviatosti (sviatosť je v našej teológii definovaná ako viditeľný znak neviditeľnej Božej milosti), teda znaku!, teda prijatie premeneného chleba, či premeneného vína do našich útrob, bez uvedomenia si čo tento znak znamená a koho prítomnosť mi prináša (takéto prijímanie neprináša žiaden úžitok zo sviatosti, naopak častokrát sa blíži k nehodnému prijímaniu sviatosti!)

– sviatostné a duchovné prijatie Eucharistie = najhodnejší a najužitočnejší spôsob prijatia sviatosti Eucharistie, teda znaku!, ktorý v sebe reálne, skutočne a podstatne nesie Kristovo Telo a Krv, a tak prináša Kristovu prítomnosť do našej duše

 – výlučne duchovné prijímanie = prijatie Kristovej prítomnosti do našej duše, bez prijatia sviatosti, teda znaku!

Duchovné prijímanie má tak byť súčasťou každého sviatostného prijímania, ktoré konáme počas svätej omše, pokiaľ chceme, aby toto sviatostné prijímanie malo aj v nás účinok. No ako vidíme, je možné toto duchovné prijímanie vykonať s úžitkom aj mimo sviatostného prijímania, pokiaľ nám toto nie je umožnené.

Kto môže duchovne prijímať?

Z podstaty duchovného prijímania, ako sme si ju doteraz vysvetlili, je zrejmé, že duchovným prijímaním sa napĺňa naša duša Kristovou prítomnosťou. Z toho je potom aj jasné, kto vlastne môže duchovne prijímať – každý, kto je schopný do svojej duše prijať Krista ako hosťa do domu. Túto schopnosť nemá len človek, ktorý žije v smrteľnom hriechu!

SDLic. Branislav Markovič

Na doplnenie témy: článok v KN 22/2015

(https://old.katolickenoviny.sk/22-2015-duchovne-prijimanie-kto-moze-prijimat/)